Jana Farmanová
Niečo základné

Jana Farmanová

Jana Farmanová sa vo svojej autorskej výtvarnej tvorbe venuje výlučne maľbe. Postupne od roku 1998 si získala osobité publikum. Venovala sa maľbe v neľahkom období do roku 2005, keď toto médium nebolo v strede pozornosti odbornej verejnosti. A kontinuálne aj po roku 2005, odkedy je odborné aj laické publikum širšie, ale jej tvorba nesúvisí a nie je tematicky ani formálne v súčinnosti s nástupom takzvanej novej maľby.

 

Autorka tvorí so skúsenosťou v tradícii svetovej historickej maľby a maľby 20. storočia1 a spracováva tematiku v myšlienkových a vizuálnych okruhoch, ktoré potom následne teoretici pomenovávajú ako cykly. Jana Farmanová stavia na maliarskej tradícii nielen vizuálnej, estetickej, ale aj na výtvarnom jazyku dejín umenia, cez ktorý si rýchlo našla opodstatnene nástroj na vyrozprávanie vlastného ideového zaujatia. Ako maliarka je schopná pracovať s farebnosťou  pompejskej fresky, svetlom nabistov konca 19. storočia a s hustotou farby a dynamikou gesta maľby 20. storočia. Pracuje s kolektívnou maliarskou pamäťou, obrazovú látku si však svojbytne vyberá sama. Svoje zaujatie témou rozoberá ako literát, píšuci text na viacerých riadkoch. Jedna téma sa autorke "prelieva" z obrazu na obraz, či z prípravného akvarelu na plátno. Toto "pretekanie" témy ohraničuje časové rozpriestranenie, zároveň podporuje silnú naráciu diel. Pre diváka, a to je paradoxné, je zaujatie naratívnou rovinou obrazu primárne dominantnejšie, než výtvarný jazyk. Je to možno aj preto, lebo autorka spracováva civilné témy (rodiny, súkromia, toho, čo nápĺňa problematiku všetkých metafor domova o budovaní medziľudského vzťahu - rodinný kozub - teplo domova) jazykom, ktorý dáva vážnosti magickú poetiku, dôstojnosť a zdieľnosť zároveň.

Sú témy, ku ktorým sa autorka vracia opakovane, keďže patria medzi neustále pertraktované, autorka sa netají, že majú obrazový a situačný predobraz v jej vlastnom intímnom priestore. Adolescencia, zmena životnej dekády, premena z dieťaťa na ženu či muža. To, čo ju stále láka a je pre ňu motivicky nenasýtené, je ambivalencia, ktorá jednotivé témy/javy prepája: nevinnosť - zodpovednosť, nerušená hra - povinnosť2 a pod. Osobné zaujatie partnerskými vzťahmi a s tým spojené ambivalencie rozpadu, odlúčenia, spojenia a znovunájdenia sú tiež nevyčerpateľným zdrojom pre metaforické obrazy, ktoré sú súčaťou jej nedávneho cyklu akvarelov O srdci (2011) a tie sú aj jednou z východiskových tém pre aktuálnu výstavu.

Srdce v tomto cykle je metaforou križovatky životnej, či reálne pulzujúci fyzický orgán, do ktorého sa zabára ženská ruka ako do malej divadelnej kabelky. Na malých akvarelových obrázkoch Autorka analyzuje rôzne podoby vzťahov a triedi ich do vizuálnych metafor. Vyjadrenie v médiu akvarelu ju núti pracovať rýchlo a sústredene, v nakumulovaní tvorivej energie. Obdobnú tvorivú energiu sa snaží postihnúť na obrazoch nepozorovaných vlastných dcér. "Hovoria o sile sústredenia, akého sú schopné deti pri hre. Je to tvorivá energia, ktorá je v každom človeku a v niektorých nezaniká ani v dospelom veku, je to energia hodná sopky"3, hovorí Jana Farmanová.

Tretí tematický okruh, ktorý vystavuje, je súčaťou jej výskumu. Ide o sériu akvarelov a olejomalieb, v ktorých portrétuje spiacich ľudí. Fyzicky ide o prítomnosť tela aj ducha, ale ide o alterovaný stav vedomia, v ktorom nefungujú prirodzené reakcie mozgu na okolie. Autorka týmto vizuálnym výskumom sa snaží znova zachytiť ambivalenciu prítomnosti a neprítomnosti fyzického bytia. Zároveň hranice zobrazovania portrétu a ich zmeny pri stave trvalého vedomia a spánku.

Metafora srdca ako téma pre veľký cyklus, štúdie spiacich, deti v adolescencii nie sú v dejinách umenia ničím novým. Častokrát sú predlohou filmy, či literárne texty. Dôležitá je u Jany Farmanovej tá neustála analýza, opakované podrobenie témy vlastnému životnému a výtvarnému názoru, neuspokojenie sa len s jedným už vypovedaným. Rozvrstvenie názorového spektra a slobodná tvorba a priestor pre svoju skúsenosť ako názor. Výtvarný výskum sa tu rovná chveniu, malému posunu do strán, ako keď chceme spojiť dva magnety kladným pólom polarity a nedá sa to. Vždy nový obraz, vždy malé vychýlenie, tvorivá vrstva.

 

Kurátor výstavy: Leszek Wojaczek

Úvodní slovo: Leszek Wojaczek

Hudební doprovod: Lucie Redlová

 

 

Termíny

  • Čt 25.4.2013 — Ne 16.6.2013

Místo konání

Galerie Sýpka

Pořadatel

Galerie Sýpka

Obrázky