Jana Hojstričová
Expozícia

Jana Hojstričová

Jana Hojstričová pôsobí na slovenskej výtvarnej scéne od konca 90.rokov 20.storočia. Jej tvorba sa v počiatkoch venovala subjektívnemu zobrazovaniu intimity človeka, prevažne žien, neskôr sa jej tvorba ukotvila v sociologickom chápaní tvorby, zaujímala sa o postavenie žien v rodine a spoločnosti. K jej výrazným projektom patril súbor fotografií vlastnej rodiny, ktorú zaznamenávala objektívnym a nesubjektívnym spôsobom. Prostredníctvom skúmania historických fotografických techník sa postupne jej pozornosť začala obracať smerom k prírodným vedám, muzeálnej kultúre a experimentovaniu s fotografickými technikami. V posledných rokoch spolupracuje ako autorská dvojica so sklárskym výtvarníkom Palom Machom. Na tomto poli sa im podarili zrealizovať viaceré úspešné pokusy v oblasti aplikovania fotografie na sklo, ich  spoločná tvorba bola prezentovaná na viacerých medzinárodných výstavách. 

 


Jana Hojstričová - Expozícia

Fotografická tvorba Jany Hojstričovej je v galérii Sýpka inštalovaná na viacerých podlažiach, v priestoroch, ktoré výstavu členia na jednotlivosti, pričom spoločne vytvárajú jeden celok. Ten spája najmä obsahová rovina, ako aj spôsob spracovania fotografického obrazu. Nie nadarmo je preto názvom výstavy slovo Expozícia. V niečom je toto slovo univerzálne komplexné, zabieha totiž do mnohých umeleckých i vedeckých odborov, má vychodené chodníčky aj do sveta metafor a prirovnaní. Exaktné chápanie slova expozícia je však pre tvorbu autorky posledných rokov príznačné. Jej umelecká tvorba sa prirodzene opiera o chápanie tohto slova vo fotografickej praxi (doba osvitu svetlocitlivej vrstvy), ale systematicky aj o mnohé prírodné disciplíny, ktoré počítajú s rôznymi formami expozície, čiže vystaveniami sa čomusi, čo bádateľ skúma, preveruje, alebo vyhodnocuje. Môžu to byť rôzne druhy osvitov, žiarení, medicínskych vyšetrení, ale aj poveternostných podmienok.

Pri premýšľaní o práci Jany Hojstričovej sa mi neustále vybavuje slovo lokalita. Expozícia a lokalita sú v jej prípade vzájomne previazané, obe slová sú bezpečne usadené v prostredí prírodných vied, pričom autorka s nimi pracuje tvorivo i premyslene zároveň.

Pod lokalitou prírodovedci chápu nálezisko vzácnych biotopov, fosílií, rastlín, či živočíchov, súčasne býva ich lokalita pôvodu exaktne uvedená aj v evidencii zbierok v popiskách a na evidenčných kartách. Lokalita je súčasťou popisov rastlín v botanických záhradách, skleníkoch s cudzokrajnými rastlinami, či arborét, kde sa vykonáva vedecká a vzdelávacia činnosť. Lokalitou však môže byť aj privátna záhrada fotografky, ktorá poskytuje dostatok priestoru a rastlinstva na ich dlhé exponovanie. Viaceré „kontaktné“ fotografie tak vznikajú  priložením rastlín na svetlocitlivú podložku.

V takmer každej časti výstavnej expozície sa nachádzajú fotografie, ktoré prinášajú správu o podobe muzeálnych zbierok, o rastlinách z botanických a iných záhrad a súčasne si autorka všíma aj spôsoby evidencie, uloženia a archivovania jednotlivých prírodovedných zbierok. Jej inklinácia k tejto problematike má hádam svoj pôvod ešte v jej detstve, keď zbierala kamene, fosílie, liečivé rastliny. Táto základná báza, ktorá tvorí taký ten prirodzený fundament autorky sa v posledných rokoch doplnil aj o niečo, čomu sa v dnešnej praxi hovorí „umelecký výskum“. Ten spočíva na mimo-umeleckom poznaní, akomsi špecifickom druhu bádania, ktoré je natoľko inšpiratívne, že sa prirodzene „vyplaví“ do tvorivého umeleckého procesu. V prípade Jany Hosjtričovej sú to práve prírodovedné muzeálne zbierky, ktoré fotografuje na rôznych lokalitách, ale aj v samotných inštitúciách. Pridanou hodnotou diela však je aj jej premýšľanie o počiatkoch vývoja fotografie. Autorka si veľmi správne uvedomuje, že fotografia po svojom patentovaní v roku 1839 slúžila najmä pre potreby vedeckej a medicínskej praxe ako rýchly a veľmi spoľahlivý záznam vedeckých pokusov. Práve istý druh reaktualizácie tohto kontextu, spolu s experimentovaním na poli historických fotografických techník, znovuobjavením muzeálnych zbierok prináša celkom špecifickú podobu umeleckého procesu, ktorý vo svojej podobe neustále problematizuje zaužívané spôsoby práce s fotografiou a jej adjustážou.

V jednotlivých častiach výstavy autorka ukazuje nekonečné rady evidenčných skriniek, detaily ale aj celky rôznorodých rastlín a živočíchov. Pre autorku tieto motívy sú len východiskom, pretože ďalej s nimi pracuje tak, že prekračuje rámec dokumentovania zbierok a to nielen voľbou záberu, kompozíciou, či kombináciu predmetu a pristoru. Jednoducho muzeálna kultúra, ale aj historicko-fotografický kontext sa stávajú základom pre prácu v rámci inštalácie, autorka sa zaujíma  o rolu estetiky v tomto procese. Napriek enormnému množstvu záberov z jednotlivých lokalít je až samotná inštalácia priestorom, kde sa napĺňajú umelecké ašpirácie diela. Veľmi zvláštnou kombináciou fotografií z rôznych lokalít a záhrad v rôznorodom technickom prevedení a inštalovaní dochádza k prekročeniu hraníc evidencie artefaktov smerom do prostredia umenia. Interpretácia, kontext, experiment – to všetko je základný rukopis autorky.

Na výstave nazvanej Expozícia sú viaceré fotografie inštalované v laboratórnych stoloch, niektoré fotografie rastlín sú aplikované na veľké tabuľové sklá, ktoré neraz dopĺňajú menšie sklá pripomínajúce mikrosnímky alebo laboratórne sklo, podobne ako aj veľké kontaktné fotografie rastlín sépiovej farby. Celkom ojedinelou inštaláciou, odkazujúcou k medicínskej fotografii je monumentálny fragment tela zachytený termokamerou.  Telo sa tu mení na akýsi topografický útvar s vlastnou telesnou architektúrou. Súčasťou tejto časti výstavy je aj laboratórny stôl s digitálnou fotografiou ľudského tela a s Petriho miskami so stiahnutou emulziou analógovej fotografie s podobou ľudskej kože.

Na záver je možno dobré si uvedomiť ešte jeden kontext. Mnohé artefakty uložené v zbierkach prírodovedných múzeí sú dokladom minulého života na našej planéte. V čase klimatických zmien, ekologických problémov, vymierania mnohých rastlín a živočíchov sa expozícia Jany Hojstričovej neobíde aj bez tohto uvažovania. Priestor na našej planéte sa permanentne zmenšuje, jej stále sa meniacu podobu určuje človek a jeho činnosť. Zbierky múzeí budú možno jedinou lokalitou, kde budeme môcť študovať prírodu z čias ešte pred antropocénom. A možno ešte jedna poznámka. Väčšina ľudstva žije dnes v mestách a poznávanie prírody sa tak deje cez muzeálne výstavy, digitálne interaktívne expozície. Výstava Jany Hojstričovej nie je kritickou reflexiou tohto stavu, skôr akousi správou o tom, ako byť s muzeálnymi zbierkami prostredníctvom umenia.

 

Bohunka Koklesová, september, 2021

Bohunka Koklesová(1972) pôsobí na Katedre teórie a dejín umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.  Venuje sa výskumnej, publikačnej a kurátorskej činnosti. Vo svojej výskumnej činnosti sa venuje problematike vzťahu umenia a politiky, štúdiu totalitných režimov, umenia a vizuálnej kultúry 40. a 50. rokov 20.storočia. V tejto oblasti publikovala dve monografie V tieni Tretej ríše, oficiálne fotografie slovenského štátu (2009) a Súmrak doby, prelamovaná história, pamäť, fotografia (2018). V rámci kurátorskej činnosti sa venuje súčasnému umeniu a fotografii, pripravila celú radu výstav pre domáce a zahraničné publikum. Od roku 2019 je rektorkou VŠVU.

 


 

 

Úvodní slovo: Bohunka Koklesová

Architekt výstavy: Marcel Benčík

Spolupráce na sklářských objektech: Palo Macho

 

 


ROZHOVOR

 

Jaký je váš proces a přístup v tvorbě? Nastiňte, jakým způsobem započne práce v ateliéru na daném projektu? Proces mojej tvorby nie je vždy viazaný na ateliér. Pri fotení využívam rôzne priestory. Technologicky spracovávam veci v tmavých komorách aj v špecializovaných tlačiarňách. Svoj ateliér využívam pri koncentrácii sa na koncept a dramaturgiu výstavy.  K fototogafovaniu patria aj dlhé hodiny prípravy  pred fotením, kedy ako režisér plánujem nielen vizuálne aj technologické procesy. Dlhé hodiny presedím aj po fotení, kedy ma čaká selekcia a úprava nafoteného materiálu. Obe tieto prípravy patria k rovnocenným etapám ako je samotné fotenie.

 

Na co Vaše díla poukazují a nad čím se zamýšlí? Pracujete vědomě v kontextu současné umělecké scény? Přibližte nám koncept Vaší výstavy. Častokrát můžeme na Vaše fotografie nahlížet jako na instalací či objekt. Je to pro Vás podstatné k lepšímu uchopení významu myšlenek či procesu tvorby než prezentace samostatné fotografie?

Pracovala som na niekoľkých fotografických projektoch. Na začiatku sa moja pozornosť sústredila cez intimitu ženy, ktorá sa postupne rozvíjala k téme rodiny, postavenia ženy v rodine a v spoločnosti. Vizualita obrazu  sa postupne transformovala od subjektívnej denníkovej fragmentalizovanej formy k objektívnemu pohľadu s absolútnym popieraním akejkoľvek estetizácie tela.  Uprednostňujem maximálny pohľad na prirodzenú  premenu tela a telesnosti. Posúvam realitu cez inscenáciu, používam mnou navrhnuté odevy, ktoré podporujú a zvýrazňujú obsahy jednotlivých projektov. Záujem o zobrazenie tela mi prinieslo spoluprácu s Palom Machom, kedy ma oslovil na základe mojich projektov a spoločne sme začali prepájať fotografiu a sklo v súvislosti s ľudskou kožou ako nositeľom pamäte. Našu spoluprácu sme rozvinuli v ďalších projektoch smerom k figúre ako znaku v abstraktnom obraze. Pred pár rokmi som sa študijne začala zaujímať o historické fotografické techniky. V tejto súvislosti aj o vedeckú fotografiu, čo mi prinieslo iné spôsoby zobrazovania tela a zároveň ma to priviedlo k záujmu o prírodné vedy, muzeálne expozície, ktoré majú súvis so začiatkami fotografie. Otvoril sa mi priestor diskurzu medzi vedou a umením. Táto téma sa stala v súčasnom umení aktuálnou ako záujem vnímať niečo minulé ako budúce. To je aj konceptom výstavy v Galerii Sýpka. Prezentovať fotografiu v priestore ako objekt a pracovať s ňou ako so súčasťou inštalácie je určite pre mňa výzva na posúvanie hraníc ako prezentovať a vnímať fotografiu. Samozrejme vždy je to v súvislosti s konceptom projektu a jeho významom.

 

Vnímáte vedete ateliéru jako výzvu? Proměnil se přístup studentů ke studiu a tvorbě jako takové během posledních let? 

Vedenie ateliéru vnímam ako tvorivý priestor a dialóg medzi pedagógmi a študentami ateliéru. Je to priestor na zdielanie kreatívneho myslenia, diskusií o témach, ktoré nás zaujímajú, zdielanie skúseností, ale aj neistôt, polemík a experimentu. Študenti vo veľkej miere prichádzajú s niečim prekvapujúcim. Je to výzva ako byť v ich procese tvorby prítomná ako pedagóg alebo nápomocná. Nájsť formu, ako ich pedagicky posunúť v tvorbe.

 

Je pro Vás důležité sledovat, jak Vaši tvorbu vnímají ostatní? Vybavujete si nějakou konkrétní reakci, která Vám přišla zajímavá nebo třeba překvapivě nečekaná?

Dôležité je pre mňa ako autorku, že moja tvorba vyvoláva komunikáciu. Reakcia môže byť široko spektrálna. Pre mňa je to satisfakcia, že témy v spoločnosti rezonujú a vzniká priestor na úvahy nielen medzi mojim dielom a divákom ale aj medzi mojim vystaveným dielom a mnou samotnou. Vystavené dielo alebo koncept výstavy sa dostáva v priestore do súvislostí a to je pre mňa samotnú ďalšia dôležitá etapa v rámci tvorby. 

Zažila som aj agresívnu reakciu na moje fotografie tela. Rozumiem tomu, že pod nátlakom médií o dostupnej dokonalej kráse dochádza k masírovaniu mozgov a niektoré “dokonalé telá” len ťažko tolerujú moju estetiku prirodzeného tela. Chápem to aj ako ich strach pred starnutím.

 

Pro většinu z nás je v současnosti tématem karanténa a duševní zdraví. Člověk se na nějakou dobu ocitl sám se sebou. Pro uměleckou praxi to může být plodné, ale taky hodně náročné. Jak jste tyto chvíle prožila a jaký měly na Vás a Vaši tvorbu dopad.

Obdobie karantény znamenalo pre mňa ako pre prorektorku VŠVU vyriešiť plynulú dištančnú výučbu a chod školy tak, aby dopad na kvalitu vzdelávania bol čo najmenší. Bola a je to pre všetkých nová situácia a reagovať sme museli veľmi promtne vzhľadom na meniacu sa situáciu. Pre študentov aj pedagógov je to veľmi ťažké obdobie. Samozrejme som využívala každý moment, kedy sa dalo tvoriť. Sústredenie sa na moje fotografické projekty ma udržiavalo v optimistickejšom nastavení. V krajných situáciach si človek pripomenie, čo má pre neho zmysel a hodnotu.

 

Termíny

  • St 15.9.2021, 18:00 — Pá 26.11.2021, 17:00

Vstupné

20 Kč

Místo konání

Galerie Sýpka

Pořadatel

Galerie Sýpka

Obrázky